Ahojte

chcel by som sa v prvom rade poďakovať Pandovi a všetkým šíriteľom zaujímavých informácií.

Moja cesta sa začala okolo 18 roku života, keď som začal bývať často chorí. Angína, sínusitída a podobne. Antibiotiká som brať nechcel, lebo mi z nich v detstve bývalo na vracanie. Čítal som tiež, že telo neliečia, ale naopak oslabujú imunitu. Vynechal som mäso a zaradil viac zeleniny. To však nepomohlo. Uvedomil som si, že to chce asi radikálnejšiu zmenu.
Dostali sa mi do rúk publikácie o surovej strave, tak som si povedal, že sa na to dám. Cca pól roka som držal striktnú raw stravu. Cítil som sa super. Veľa energie. Eufória. Ráno som vstal o piatej ráno s chuťou ísť si zabehať. Skúsil som aj 2x 7 denné pôsty, ale návratovka sa mi veľmi nepodarila. Problém však nastal v mojej v psychike. Zrazu som uvidel, v akej materialistickej a chladnej spoločnosti to žijeme. Ako všetko, čo okolo seba vidím, je umelé. Ako sme sa vzdialili prírode a cestu naspäť sme zabudli. Z eufórie som sa rýchlo dostal do depresie. Začal som cítiť obrovskú emočnú bolesť a potreboval som sa nejak utlmiť. Prepchával som sa, aby som tú prázdnotu zaplnil. To sa mi však nikdy nepodarilo. Akurát som sa dokázal utlmiť jedlom tak, že som tú bolesť necítil. Potom som mal zas výčitky, že som veľa jedol. Zas nastala fáza očisťovania, eufórie atď. Týmto štýlom som sa prepracoval až k diagnóze bipolárna (manio-depresívna) porucha. Boli mi prepísané lieky na utlmenie, ktoré som dlhodobo odmietal používať. Keď som však študoval knihu o čakrách a kundalíny, tak sa všetky moje príznaky nápadne podobali na aktivovanie tejto sily. Niekedy som mal napr. návaly tepla a rovnako šteklenie na temene hlavy.

Napriek tejto "diagnóze" sa mi podarilo vyštudovať prvý stupeň VŠ. Potom som bol 2 roky doma a postupne som sa z tejto horskej dráhy dostal. Bol som schopný zamestnať sa a zaradiť sa do bežnej spoločnosti. Rok som pracoval v domove dôchodcov, kde som videl, aké rôzne náročné osudy ľudí môžu postihnúť, zvlášť keď sa nestarajú o svoju životosprávu a vzťahy.

Po istom čase relatívne vyrovnaného života som ale pociťoval, že vnútornú prázdnotu. Dal som sa na púť do Santiaga. Prešiel som 1500 km a bol to veľmi silný zážitok. Pomohol mi uvedomiť, že ak nezhodím nadbytočnú mentálnu záťaž, nedokážem ísť ďalej. Tak som sa naučil ju dočasne odložiť. Časť z nej som nechal ležať aj na ceste.

Jeden rok som teda viacmenej strávil cestovaním. Posledný rok som pracoval s drevom. Terasy, altánky a pod. Teraz je práce menej a konečne som si doprial venovať čas a priestor sebe a svojím potrebám. Začal som viac meditovať a nechať čas plynúť voľnejšie.

O bretariánstve som sa dočítal už dávno a zo skúsenosti som vedel, že na ľahšej strave mám viac energie. Počúval som veľa videí, prečítal som viacero kníh a celé mi to dáva zmysel. Každý z bretariánov však podáva trochu iné informácie. Každý svoju cestu vníma ako tú najlepšiu. Jediný Werdin opisuje viaceré dostupné cesty k bretariánstvu.

Pred nedávnom som natrafil na diskusiu na jednom fóru na FB. Mamička sa sťažovala na babičku, ktorá deťom aj napriek jej vyslovenému zákazu kupuje darčeky. Mama sa totiž rozhodla žiť ekologicky a viesť deti k skromnosti. Babičku to nesmierne štvalo a násilím si skúšala presadiť svoju vôľu. Ostatní na fóre sa do mami ostro pustili, že je fanatička a nedopraje deťom darčeky.

Vtedy som si uvedomil, ako sme od malička vychovávaný ku konzumu. Nestačí, že okolo nás sú stále re-klamy, ktorý nás manipulujú ku konzumácií. Rovnaké podnety vychádzajú aj z rodiného prostredia. Namiesto pozornosti deti často dostávajú veľa darčekov, ktoré každý očakáva, že ich spravia šťastným. Takisto sme vedení k tomu, že musíme veľa jesť, aby sme boli zdraví. Z každej strany sa na nás valí obraz konzumu, až by som povedal, že paradigma tejto doby znie v duchu: "konzumujem, teda som".
Ľudia dnes konzumujú viac ako potrebujú a aj tak nie sú šťastní. Postupne prichádzam na to, že šťastie sa v konzume neskrýva tak, ako nám to chcú nahovoriť reklamy. Pre mňa je skutočné šťastie viera, že všetko čo potrebujem na prežitie vždy mám a dostanem, keď to budem potrebovať. A raz toto telo opustím aj tak, tak načo sa zbytočne stresovať a hnať za niečim, čo si aj tak nemôžem vziať so sebou. Jediné čo skutočne mám je prítomný okamih. Chcem ho prežiť v polospánku priotrávený jedlom, alebo ho chcem naplno vnímať so všetkými pozitívami aj negatívami?

Počas svojich pokusov som si uvedomil, ako som na jedle závislý. Po pôste vždy nastalo obdobie pažravosti. Uvedomil som si, že to jedlo potrebujem ani nie tak kvôli chuti, ako kvôli uzemneniu. Rozmýšľal som nad tým hlbšie a uvedomil som si, že potrebujem uzemniť svoju rýchlu myseľ. Nedokázal som byť v tichu a pokoji, pretože myšlienky sa vždy vracali ako otravné muchy, navzájom sa podporovali a roztáčali. Uvedomil som si, že som vlastne závislý na týchto myšlienkach. V skratke by asi zneli: "Musíš konzumovať, ináč nebudeš nikdy dosť dobrý a šťastný." Vo filme Útek z väznice Shawshank hovorili o inštitucionalizácií. O tom, že väzeň najprv steny väzenia nenávidí, potom si na ne zvykne a nakoniec bez nich nemôže žiť. Tak ja som si bez týchto myšlienok nedokázal život predstaviť. Bál som sa slobody.

Uvedomil som si prvý krát vo svojom živote, že nemusím stále niečo nové konzumovať. Že prežijem aj s tým čo mám. Aj v biblií sa píše, že keď sa Boh stará o poľné vtáky, prečo by sa nepostaral o nás. Zaplavila ma zlatá pokojná energia. Opakoval som si, že môžem byť slobodný. Už sa nemusím neustále snažiť a niečo dokazovať. Pociťujem radosť z čistého bytia a to stačí. V sanskrte sa to nazýva ánanda.

Tak som si povedal, že mojím cieľom nie je odmietnuť jedlo, ale naučiť sa žiť v slobode a v radosti z bytia. Odmietanie jedla u mňa nikam nevedie. Iba sa tvorí agresia, ktorá ma vedie späť k starým programom, aby som sa utlmil tak sa znova najem. Začarovaný kruh. Páčia sa mi breathariáni, ktorí hovoria, že nikdy nehladovali (napr. Monika Kunovská). Rovnako sa mi páči výrok Ladislava Hanku, ktorý hovorí, že pránická výživa preňho nebola záležitosť askézy a odriekania si, ale to bol v jeho živote krok napred.
Tak som si povedal aj ja, že nebudem nič lámať cez koleno a vyčítať si svoju závislosť. Hľadám inšpiráciu v myšlienkach podporných skupín ako napr. anonymný alkoholici. Napr. prijať sa aj so svojimi "nedostatkami". Aj keď sa stane, že človek si dá niečo, čo mu telo zašpiní, nemá zmysel sa za to hrešiť. Lepšie je to brať s ľahkosťou. ( V tom ma zas inšpiruje Petr Tichý, ktorý si občas dá víno ) Či jem či nejem, vo svojom jadre som stále tá istá bytosť. Viacero breathariánov hovorí, že ak chcú, môžu ochutnať kedykoľvek čokoľvek. Táto sloboda voľby je poďla základným predpokladom pránickej výživy. Zakázané ovocie totiž chutí najviac.

Moja motivácia žiť "iba" z prány je túžba byť slobodný od konzumu a tak všeobecne sloboda. Monfort to krásne opisuje, aké to je príjemné, že nemusí pre svoju obživu zabíjať a ničiť prírodu. Rovnako človek nemusí vynakladať energiu na získavanie peňazí na stravu. Zmenšuje sa tak jeho závislosť na finančnom systéme. A hlavne ten pocit čistého teľa a ľahkej mysle je na nezaplatenie.

Ak ste sa dočítali až sem, tak ďakujem za vašu pozornosť a teším sa na prípadne komentáre. Majte sa božsky

Hej, svetu vládnu dogmy, klam a konzum. Ale ten, kto kráča životom bdelo, dokáže (uvedené) "nepríjemnosti" rozpoznať a vyhnúť sa im, ak chce. A keď zistí, že už je až príliš hlboko potopený v "systéme", stále má všetky prostriedky na to, aby sa pomaly (alebo aj okamžite) z toho systému dostal a bol (opäť) slobodný.

A čo sa týka prány, tá môže človeka oslobodiť, ale môže ho aj hlbšie ponoriť do "systému", ak si nedá pozor.

Ako to myslíš ?

Mám obdobia, kedy dokážem byť týždeň až dva na veľmi ľahkej strave. Výborne sa cítim. Nemám potrebu jesť ťažké jedlá a nemám pocit, že by som si niečo odopieral. Je to vedomá voľba, lebo viem, že čím menej telo zaťažím, o to sa cítim ľahšie. Často však príde moment, v ktorom akoby sa niečo preplo. Začnem sa cítiť nervózny a potrebujem ťažšie jedlá. Najprv mi je ľúto, že do vyčisteného tela zas dávam balast, ale neviem proti tomu bojovať a ani nechcem. Nemá zmysel bojovať sám proti sebe, lebo taký boj nemá víťaza. Tak sa to snažím dešifrovať, prečo sa mi to deje.

1. Myslel som si, že je to iba potreba uzemnenia
2. emočná pamäť ( možno aj bunková, alebo emočná pamäť je uložená v bunkách? neviem presne ako to funguje )

posledný krát som nemal pocit lietajúcich myšlienok, pretože som pravidelne meditoval a nenechal sa myšlienkami uniesť, ako v minulosti. Skúšal som teda postupne pridávať na ťažkosti jedál. K pocitu uspokojenia som sa dopracoval až pri zmrzline. Skúšal som v meditácií prísť na to, prečo ma upokojila až práve ona a objavil sa mi obraz z detstva, ako nám teta pripravila veľké ozdobené zmrzlinové poháre, ktoré sme jedli spolu ako rodina. Mal som pocit dôležitosti, že niekto to pripravil pre mňa a spolupatričnosti, keďže sme to všetci jedli.

Vtedy som si uvedomil, ako všetci máme nespočetne veľa zážitkov spojených s jedlom, s rodinou, pohodou a rodinným teplom. Vzdať sa jedla v podvedomí znamená vzdať sa rodinného kruhu. Vylúčiť sa z neho, čo v dávnej minulosti znamenalo trest smrti, na čo reaguje reptilný mozog a vytvára stav uteč, alebo bojuj. V tom stratím kontrolu a moje jedenie je akoby boj za zotrvanie v rodine. Pri predstave, že som breatharián cítim v podvedomí chlad a osamelosť... Je to smutné, že väčšina pozitívnych okamihov sa viaže na jedlo a zároveň výzva hľadať okamihy zblíženia a socializácie iné ako s jedlom. Neísť napr. na kávu, ale prechádzku do prírody

Od Dr. Nešpora som sa nechal inšpirovať ohľadom autosugescií (http://www.drnespor.eu/Autosug.doc) okrem iného to radí aj Werdin. Máte nejaké osvedčené?? Ja som si vymyslel, "Čistá krv, jasná myseľ. " Darí sa mi ju predstavovať. Dokonca aj keď nejem úplne zdravo, ale to spojenie si myslím, že platí. Keď jem zdravo myseľ je jasná, svieža dokonca zažívam chvíľami eufóriu a zrazu sa na ulici počas chôdze usmievam. Keď však jem ťažké jedlá, cítim akoby som sa prepadal do temnoty až to hraničí s depresiou a beznádejou. Máte nejaké autosugescie, ktoré sa osvedčili vám??

Oblíbená sugesce je "Když nebudeš jíst, tak zemřeš!"

Střídání stavů (lehké/těžké jídlo) - zkus pozorovat souvislost s lunárními fázemi. Měsíc nás velmi silně ovlivňuje, hned na druhém místě za Sluncem (je velký rozdíl mezi slunečnými a oblačnými/deštivými dny, protože voda pohlcuje energii ... a Měsíc odráží sluneční svit spolu s jeho energií).

O jednom z rizík píšeš sám:

Odmietanie jedla nevedie k slobode. Ak si to človek neuvedomí, tak jeho cesta k práne nebude oslobodzujúca, ale naopak - ešte viac zväzujúca.
Ďalšie riziko predstavuje ego. Ak sa človek niekam dostane na ceste k práne (a nielen tam) a nedá si pozor na ego, tak sa ľahko chytí do jeho pasce. A byť otrokom ega - to tiež nie je oslobodzujúce.